1. Žiabre: Vodné slimáky majú žiabre, ktoré sú špecializovanými respiračnými orgánmi, ktoré extrahujú kyslík z vody. Žialy sú vysoko vaskularizované a vytvárajú veľkú plochu povrchu pre efektívne absorpciu kyslíka, čo umožňuje slimák dýchať pod vodou.
2. Pľúcna dutina: Niektoré druhy vodných slimákov, ako napríklad bežný slimák rybníka (Lymnaea stagnalis), majú modifikovanú plášťovú dutinu, ktorá funguje ako pľúca. Táto pľúcna dutina im umožňuje dýchať atmosférický vzduch, keď občas prídu na povrch vody.
3. Sifón: Určité vodné slimáky majú dýchací sifón, ktorý je štruktúrou podobnou trubici, ktorá siaha od ich tela. Tento sifón im umožňuje rozšíriť svoje dýchacie otvorenie na povrch vody na výmenu vzduchu, aj keď je zvyšok tela pod vodou.
4. Anaeróbny metabolizmus: Niektoré vodné slimáky môžu za nízkych kyslíkových podmienok prejsť na anaeróbny metabolizmus. To im umožňuje nejaký čas prežiť bez priameho prístupu k kyslíku výrobou energie prostredníctvom rozkladu uloženého glykogénu bez použitia kyslíka.
5. Vzduchové obchody: Niektoré vodné slimáky majú schopnosť ukladať vzduch v škrupinách alebo dutine plášťa. Zachytením vzduchových bublín si môžu udržiavať malú kyslíkovú nádrž, ktorá im pomáha zostať ponorená na dlhšie obdobia.
6. Operátor: Mnoho druhov vodných slimákov má operculum, štruktúru podobnú pasci, ktorá pri zatiahnutí vo vnútri utesňuje otvor ich škrupiny. Táto adaptácia pomáha slimákom šetriť vodu a kyslík, čo im umožňuje zostať ponorené na dlhšiu dobu.
7. Vodný plán tela: Vodné slimáky majú zefektívnené a často zaoblené tvary tela, ktoré znižujú odolnosť proti vode a uľahčujú im efektívny pohyb pod vodou.
Tieto úpravy v kombinácii s ich schopnosťou regulovať ich vztlak a tolerovať meniace sa hladiny kyslíka, umožňujú vodné slimáky prosperovať vo vodných prostrediach a prežiť, zatiaľ čo zostanú pod vodou dlhšie obdobia.