Príklady ektotermných živočíchov zahŕňajú plazy (hady, jašterice, krokodíly), obojživelníky (žaby, ropuchy, mloky), ryby a mnohé bezstavovce (hmyz, pavúky, červy). Tieto zvieratá sa bežne vyskytujú v prostrediach, kde môže teplota kolísať, ako sú púšte, lesy mierneho pásma a vodné ekosystémy.
Ektotermy majú niekoľko úprav, ktoré im pomáhajú prežiť v ich prostredí:
1. Termoregulácia:Ektotermy využívajú stratégie správania na reguláciu svojej telesnej teploty. Môžu sa vyhrievať na slnku, aby absorbovali teplo, alebo vyhľadávať tieň, aby sa ochladili. Niektoré druhy môžu tiež zmeniť farbu tela, aby účinnejšie absorbovali alebo odrážali slnečné svetlo.
2. Rýchlosť metabolizmu:Rýchlosť metabolizmu ektoterm je priamo ovplyvnená teplotou. V teplejších podmienkach sa ich metabolizmus zvyšuje, čo vedie k vyššej úrovni aktivity. V chladnejších podmienkach sa ich metabolizmus spomaľuje, šetrí energiu a umožňuje im prežiť s menším množstvom potravy.
3. Hibernácia a estivácia:Aby sa niektoré ektotermy vyrovnali s extrémnymi teplotami, vstupujú do obdobia vegetačného pokoja, ako je hibernácia počas chladných zím alebo esttivácia počas horúcich a suchých letov. V týchto obdobiach ich metabolizmus výrazne klesá a kvôli šetreniu energie sa dostanú do stavu zníženej aktivity.
Ektotermia má pre zvieratá výhody aj nevýhody. Zatiaľ čo ektotermy môžu šetriť energiu spoliehaním sa na externé zdroje tepla, sú náchylnejšie na kolísanie teploty. Môžu mať problémy s udržaním optimálnej telesnej teploty v extrémnych prostrediach, čo obmedzuje ich geografické rozloženie a vzorce aktivity.
Naproti tomu endotermické živočíchy, bežne známe ako „teplokrvné“ živočíchy, dokážu regulovať svoju vnútornú telesnú teplotu nezávisle od prostredia. Metabolickými procesmi udržujú stálu telesnú teplotu, čo im umožňuje byť aktívny v širšom spektre podmienok prostredia.