Jedného dňa sa cez lúku prehnala búrka, roztrhla trávu a poslala ostatných býkov, ktorí sa vyrazili na prístrešie. Barnaby však zostal pokojný. Vedel, že prichádza búrka, a vo svojej zúrivosti cítil zvláštny pocit pohodlia. Zavrel oči a vietor mu spieval uspávanku.
Keď búrka prešla, vynorili sa ostatní býci z ich úkrytov, zbití a pomliaždení. Ale Barnaby stál vysoký, nezranený. Pozrel sa po devastácii, rozbitých vetinách a rozptýlených listoch. Vedel, že môže pomôcť.
Použil svoje silné rohy na vyčistenie padlých stromov, čo umožnilo pasieť ostatným býkom. Použil svoje silné kopytá na vyrovnanie bahnitej pôdy, čo uľahčuje prechádzku každému. Bol jemným gigantom, ale bol tiež silný a vynaliezavý.
Ostatní býci, ktorí kedysi zosmiešňovali Barnabyho pre jeho jemnú povahu, boli teraz plné obdivu. Videli ho ako vodcu, ochrancu a priateľa. Uvedomili si, že sila nepochádzala iba z agresie, ale aj z láskavosti a súcitu.
Od toho dňa už Barnaby nebol iba býkom. Bol to jemný gigant, ktorý chránil svoje stádo, pokojný hlas rozumu uprostred chaosu a dôkazom sily iného. Ukázal ostatným býkom a svetu, že skutočná sila leží v dominancii, ale v srdci.