Podľa Bíbie nebesia nefungujú na rovnakom cykle dňa a noci, aký poznáme na Zemi. Písmo opisuje nebesia ako oblasť večného svetla a božskej slávy, kde prítomnosť Boha odstráni potrebu slnka alebo mesiaca.
Niekoľko textov zdôrazňuje toto nekončiace osvetlenie:
Zjavenie 22:5 hovorí: „Už nebude noc. Ľudia nebudú potrebovať svetlo sviece ani svetlo slnka, lebo Pán Bude im dať svetlo. A budú kralovať naveky navekov.“
Izaiáš 60:19-20 pridáva: „Slnko nebude tvojím svetlom v deň, ani jas mesiaca nebude svietit na teba, lebo Pán bude tvojim večným svetlom, a tvoj Buh bude tvojou slávou. Tvoje slnko už nezapadne, a tvoj mesiac nebude ubývať.“
Iné verše, ako 2 Korinťanom 4:6 a Ján 8:12, potvrdzujú tému Boha ako zdroja duchovného a večného svetla. Namiesto striedania tmy a dňa je nebesia zobrazované ako miesto konštantného žiaria, kde sláva Boha poskytuje neustále osvetlenie pre všetkých, ktorí tam prebývajú.
Teologický kontext
Tieto obrazy sú symbolické – vyjadrujú absenci zla, smútku, smrti (ktoré sú spojené s „nocou“) a plnosť božej prítomnosti. Nie je to doslovný popís fyzikálneho sveta, ale duchová realita.