Biologická kontrola populácií potkanov
Definícia podľa Kazimirza Wodzickeho (1973): „Pokus znižovať hustotu populácie škodca zvýšením predácie, manipuláciou prostredia, zavedením epizoótií alebo antifertilnými agensmi.“ Základ: znižovanie natality/zbavovanie sa potkanov prirodzenými činidlami, nie chemickými jedmi. Využíva prirodzené mechanizmy regulácie populácií.
1. Parazity
Podľa Royal Society of Chemistry sú potkany náchylné k niekoľkým parazitom. Výzva: nájsť parazita, ktorý škodí potkanom, ale iným druhom nie. Parazity sa lížia podľa regiónov. Často oslábia potkana -> viac náchylný iným príčinám smrti.
2. Predátori
Podľa lokality: hadi (Ázia, Južná Amerika), mangusta, sovy/dravci, varani, fretky. Zvýšenie počtu predátorov = znižovanie potkanov.
3. Mačky ako predátori
Podľa Wodzickeho mačky najdlhšie používané na kontrolu škodcov. Užitočné po predchádzajúcom zredukovaní populácie jedmi/inej metódou.
4. Choroby (vírusy)
Hľadanie „ideálneho potkanieho vírusu“ – smrť potkana, iné druhy nezasiahnuté. Časté v Európe 1900–1959. Obmedené kvôli riziku šírenia na necieľové druhy.
Úspešnosť biologických metód
Podľa Alabama Cooperative Extension Service: nízka úspešnosť. Predátori (hadi, dravci, mačky) často škodia užitočným druhom (spievavé vtáky) rovnako ako potkanom.
Záver
Biologická kontrola má obmedzenú účinnosť a riziká pre ekosystém. Integrovaný prístup (hygiena, uzávierka prístupov, pasti) je spoľahlivejší.